Po prečítaní tohto diela vzniká v človekovi dojem, že sv. František akoby žil spolu s nami v našej dobe. Nielen pozitívne vysvetľuje náuku o sviatosti Eucharistie, prechováva k nej úctu a poklonu, ale je postavený pred riešenie, možno najťažšieho problému, s akým sa stretával u ľudí a je mimoriadne aktuálny aj dnes.
Ľudí odvádzal od úcty k Eucharistii hriešny, pohoršlivý život niektorých kňazov, ktorých Kristus ustanovil za vysluhovateľov tejto sviatosti. Ak on vyzýval k poklone tejto Sviatosti aksv. prijímaniu, stretával sa často so spomínanými výčitkami voči kňazom. Ale u neho nenájdeme ani jednu výčitku voči kňazom, lebo on si tak všímal prítomnosť Pána Ježiša v Eucharistii, že „nevidel“ a nemyslel na tieto nešťastné skutočnosti. Ak sa stretol s takým kňazom, alebo sa ľudia sťažovali na takýchto kňazov, v pokoji obhajoval ich veľkosť, ktorá spočíva vo sviatostnej moci premieňať chlieb a víno na Kristovo telo a krv, a ktorú nemajú sami od seba, ale od samého Krista, ktorú im daroval vo sviatosti Posvätného stavu. Sám sa za nich modlil, vyzýval k modlitbám za nich. Kde to bolo možné, napomínal s veľkou láskou a úctou k obráteniu a pokániu, avšak nemalo to žiaden negatívny vplyv na jeho úctu k Eucharistii v ktoromkoľvek kostole, kde sa nachádzala.
Uvedomoval si, že nie anjeli, ale ľudia sú kňazmi Nového zákona, ktorí budú prísne súdení a odsúdení, ak nebudú robiť pokánie, ale tu na zemi ich moc má stále rovnaké účinky.